Próza

Láska na prvý pohľad

Keď podišiel ku mne a jemne mi prstami prechádzal medzi vlasmi, ucítila som príval rôznych citov. Vedel, čo robí. Mal to premyslené, ale pritom ma vôbec nepoznal. Dokázal mi počarovať jedným úsmevom. Bol prekrásny, mal nádhernú tvár, jemnú pokožku a hebké ruky. Vyzeral ako z módneho časopisu. Každá v okolí desiatich metrov by sa mu hodila okolo krku. Stelesnený Boh. 

Odprevadil ma k domu, celou cestou sa tiahlo mrazivé ticho sprevádzané teplými pohľadmi. Nevedela som, čo mám robiť. S úctou som sa mu poďakovala.

Ďalšie ráno som márne dúfala, že ho stretnem na tom istom mieste v ten istý čas. Naivne som tam čakala. V okolí bolo podozrivé ticho, bolo počuť iba šum jesenných listov. Vzdala som to. Nevydržala som tam stáť a pobrala som sa kade ľahšie.

Doma ma očakávali na stole noviny. Celkom obyčajné, papierové noviny. Všimla som si ich, nevedno prečo. Nikdy som ich nečítala. Dnes tomu však bude inak. Schmatla som ich a začala listovať. Zachvátil ma strach a zármutok, keď som uvidela fotku mladíka, ktorý mi včera zletel ako jas z neba do môjho života, v novinách. Bol vážne chorý, mal rakovinu a posledné, čo chcel v živote dosiahnuť bolo, aby spríjemnil niekomu deň. Hovoria, že zanechal po sebe spomienky a veľa dobrého.

Pod jeho fotkou stála výzva: Prosím dievča, s ktorým som sa včera spoznal, aby prišla na pohreb!  Nevedela som, čo spraviť, ale zo slušnosti som sa ta vybrala. Pri jeho truhle stál veľký oznam: Dal by som ti všetko, čo mi bolo na svete drahé, ale bola by si to ty. Preto som ti tu zanechal seba v podobe lásky.

A keď si to dievčina prečítala, pochopila, že zmysel života sa dá objaviť aj v láske.

Laura Malá